VfB Stuttgart

	VfB Stuttgart
Celý názov	Verein für Bewegungsspiele Stuttgart 1893 e. V.
Založený	9. september 1893
Štadión	MHPArena,; Stuttgart, Bádensko-Württembersko
Kapacita	60 441
Predseda	Dietmar Allgaier
Tréner	Sebastian Hoeneß
Liga	Bundesliga
2025/26	5. miesto
Domáce farby	Hosťovské farby
	Futbalový portál

VfB Stuttgart (celým názvom: Verein für Bewegungsspiele Stuttgart 1893 e. V. ) je nemecký profesionálny športový klub so sídlom v Stuttgarteu v Bádensku-Württembersku (Baden-Württemberg). Futbalový klub bol založený v roku 1893 a je v súčasnosti súčasťou nemeckej prvej divízie, Bundesligy. VfB Stuttgart vyhral nemeckú prvú ligu päťkrát, naposledy v sezóne 2006/2007, štyrikrát DFB-Pokal a rekordne dvakrát Pohár Intertoto UEFA. V historickej tabuľke Bundesligy sa klub nachádza na štvrtom mieste. Najväčším rivalom klubu je mestský rival Stuttgarter Kickers. Zápasy medzi nimi bývajú označované ako červení proti modrým, naposledy sa však v jednej súťaži stretli v roku 1992, kedy hrával Stuttgarter Kickers v Bundeslige.

Svoje domáce zápasy hráva na štadióne MHPArena, ktorý má kapacitu 60 058 divákov pre domáce zápasy a 54 812 pre európske zápasy. Štadión leží v Neckarparku, ktorý sa nachádza neďaleko Cannstatter Wasen, kde sa konáva jesenný pivný festival mesta. Druhý tím VfB Stuttgart II v súčasnosti hrá v 3. Lige, čo je najvyššia povolená divízia pre rezervný tím. Juniorské tímy klubu vyhrali Bundesligu U19 rekordných desaťkrát a Bundesligu U17 sedemkrát.

VfB je klub založený na členstve s viac ako 100 000 členmi, je najväčším športovým klubom v Bádensku-Württembersku a ôsmym najväčším futbalovým klubom v Nemecku. Má oddelenia pre fistbal, pozemný hokej, atletiku, stolný tenis a futbalových rozhodcov, pričom všetky súťažia iba na amatérskej úrovni. Klub má tiež oddelenie pre e-šport a sociálne oddelenie, VfB-Garde.

História klubu

Založenie klubu a spojenie 2 klubov

Verein für Bewegungsspiele Stuttgart vznikol 2. apríla 1912 zlúčením predchádzajúcich klubov Stuttgarter FV a FC Krone Cannstatt po stretnutí v hoteli Concordia v Cannstatte (štvrť Stuttgartu). Každý z týchto klubov tvorili žiaci strednej triedy, ktorí sa naučili nové športy, ako napríklad ragby a futbal, od anglických emigrantov, ako napríklad Williama Caila, ktorý v roku 1865 zaviedol ragby.

FV Stuttgart

Stuttgarter Fußballverein bol založený v hoteli Zum Becher v Stuttgarte 9. septembra 1893. FV bol spočiatku ragbyový klub, ktorý hral zápasy na Stöckach-Eisbahn, než sa v roku 1894 presťahoval do Cannstatter Wasen. Ragbyový klub založil futbalovú sekciu v roku 1908. Tím zbieral hráčov prevažne z miestnych škôl pod vedením učiteľa Carla Kaufmanna a rýchlo dosiahol svoj prvý úspech; v roku 1909 skončili na druhom mieste v národnom ragbyovom finále proti FSV 1897 Hannover, keď prehrali 6:3. Ragby bolo v klube čoskoro nahradené futbalom, pretože diváci považovali hru za príliš komplikovanú na sledovanie. V roku 1909 sa FV Stuttgart pripojil k Süddeutschen Fußballverband (Juhonemecký futbalový zväz) a hral v druhej lige B-Klasse. V druhej sezóne FV vyhral okresné finále proti budúcemu partnerovi z fúzie Kronen-Klub Cannstatt, no v krajskom šampionáte, ktorý by znamenal postup, ho vyradil FV Zuffenhausen. V roku 1912 nakoniec postúpili do seniorskej Südkreis-Liga.

Kronenclub Cannstatt

Cannstatter Fußballklub bol založený tiež ako ragbyový klub v roku 1890 a rýchlo si založil aj futbalový tím. Tento klub bol po niekoľkých rokoch hry rozpustený a bývalí členovia sa v roku 1897 reorganizovali ako FC Krone Cannstatt, aby súťažili ako výlučne futbalový tím. Nový tím sa pripojil k Süddeutschen Fußballverband (SFV - Juhonemecký futbalový zväz) ako klub druhej divízie a v roku 1904 získal postup. Krone vlastnil vlastný štadión, ktorý existuje dodnes ako domov TSV Münster.

Po zlúčení týchto dvoch klubov v roku 1912 hral spojený tím najprv v Kreisliga Württemberg a potom v Bezirksliga Württemberg-Baden, kde sa umiestnil v troch najlepších ligách a v roku 1927 získal titul. Klub sa tiež niekoľkokrát predstavil v záverečných kolách SFV koncom 20. a začiatkom 30. rokov 20. storočia.

30. a 40. roky 20. storočia

V roku 1933 sa VfB Stuttgart presťahoval na Neckarstadión, kde sa nachádza aj jeho súčasný štadión, MHPArena. Nemecký futbal bol v tom istom roku za vlády Tretej ríše reorganizovaný do 16 najvyšších divízií nazývaných Gauligen. VfB Stuttgart hral v Gaulige Württemberg a v rokoch 1935, 1937, 1938, 1940 a 1943 získal tituly v divíziách, kým sa systém Gauliga nezrútil počas sezóny 1944/1945 kvôli druhej svetovej vojne. Klub mal počas tohto obdobia intenzívne súperenie s mestskými rivalmi Stuttgarter Kickers.

Tituly VfB Stuttgart v Gaulige zabezpečil tímu postupy do národných kôl play-off, pričom najlepší výsledok dosiahol v roku 1935, keď postúpil do finále, kde prehral 4:6 s obhajcom titulu Schalke 04, dominantným tímom tej éry. Po treťom mieste na národnej úrovni v roku 1937 sa Stuttgartu nepodarilo postúpiť z predkola v nasledujúcich zápasoch.

Úspechy v 50. rokoch

VfB pokračoval v hraní futbalu v prvej divízii v Oberliga Süd (jedna z 5 Oberlíg od 1945 do 1963 v Západnom Nemecku) a získal tituly v rokoch 1946, 1952 a 1954. Pravidelne sa objavovali v nemeckých majstrovských kolách, v rokoch 1950 a 1952 sa stali národnými šampiónmi, v roku 1953 skončili na druhom mieste a v rokoch 1954 a 1958 získali 2 tituly DFB-Pokal. Tím, ktorý získal 4 tituly za 8 rokov, viedol Robert Schlienz, ktorý prišiel o ľavú ruku pri autonehode. Napriek týmto úspechom nedostal žiadny hráč zo stuttgartského tímu miesto v nemeckom národnom futbalovom mužstve, ktorý vyhral Majstrovstvá sveta vo futbale v roku 1954 v Švajčiarsku.

Pôvodný Bundesligista

Kvôli neuspokojivým výsledkom v medzinárodných súťažiach vrátane Majstrovstiev sveta vo futbale v rokoch 1958 vo Švédsku a 1962 v Čile a v reakcii na rast profesionality v tomto športe nahradil Nemecký futbalový zväz (DFB) v roku 1963 regionálne najvyššie súťaže - Oberligy - jednou veľkou celoštátnou profesionálnou ligou, Bundesligou. VfB Stuttgart vďaka konzistentne solídnej hre počas 50. rokov 20. storočia získal miesto medzi 16 klubmi, ktoré tvorili pôvodnú Bundesligu. VfB Stuttgart ako ešte amatérska organizácia a kvôli príslovečnej švábskej strohosti klub váhal s míňaním peňazí a niektorí hráči pokračovali v ich reálnej práci. Počas zvyšku desaťročia a až do polovice 70. rokov 20. storočia klub vo všeobecnosti dosahoval výsledky v strede tabuľky. V roku 1973 sa tím prvýkrát kvalifikoval do Pohára UEFA a postúpil do semifinále turnaja v roku 1974, kde ho vyradil neskorší víťaz holandský Feyenoord (1:2, 2:2 = 3:4).

Éra prezidenta MV (1975–2000)

VfB Stuttgart sa v polovici 70. rokov nachádzal v kríze, pretože zmeškal nové trendy vo futbale, ako napríklad sponzorstvo futbalových klubov. Pokusy o dobehnutie novej úrovne profesionality investovaním peňazí zlyhali. Koncom sezóny 1974/1975, keď tímu bezprostredne hrozil zostup do druhej Bundesligy, bol za nového prezidenta zvolený miestny politik Gerhard Mayer-Vorfelder. Remíza v poslednom zápase sezóny však znamenala, že VfB sa umiestnil na 16. mieste a stratil status člena Bundesligy, keďže vypadol. V prvej sezóne v 2. lige pre VfB, skončil VfB Stuttgart až na 11. mieste, pričom VfB dokonca prehral domáci zápas s miestnym rivalom SSV Reutlingen pred iba 1 200 divákmi.

S novým trénerom Jürgenom Sundermannom a novými talentmi ako Karlheinz Förster a Hansi Müller (1975/1976-1981/82) strelil tím okolo Ottmara Hitzfelda v sezóne 1976/1977 100 gólov a po iba 2 sezónach sa vrátil do najvyššej súťaže. Mladý tím bol známy ofenzívnou hrou a vysokým skóre, ale trpel nedostatkom skúseností. Na konci sezóny 1977/1978 bol VfB Stuttgart štvrtý, ale ich priemerná návštevnosť viac ako 53 000 divákov stanovila ligový rekord až do 90. rokov.

V sezóne 1978/1979 skončili v Bundeslige na 2. mieste, kedy prehrali s 48 bodmi titul iba o 1 bod proti Hamburger SV. V roku 1980 sa opäť prebojovali do semifinále Pohára UEFA a v sezóne 1983/1984, teraz pod vedením trénera Helmuta Benthausa, to dotiahli až k svojmu prvému titulu v Bundeslige – 3. národnému titulu klubu. Šampión 1983/1984 VfB Stuttgart mal 48 bodov a rozdiel gólov +46, zatiaľ čo druhý Hamburger SV tiež s 48 bodmi a mal gólový rozdiel +39 a tretí Borussia Mönchengladbach taktiež s 48 bodmi a bodovým rozdielom +33.

V roku 1986 prehral VfB Stuttgart finále DFB-Pokalu s Bayernom Mníchov 2:5. Vo finále Pohára UEFA v roku 1989, keď v ich radoch pôsobil Jürgen Klinsmann, prehral s SSC Neapolom (1:2, 3:3), kde v tom čase hrával legendárny Argentínčan Diego Maradona.

V sezóne 1991/1992 si VfB Stuttgart zabezpečil svoj štvrtý nemecký titul v jednom z najtesnejších zápasov v histórii Bundesligy, keď v gólovom rozdiele predbehol Borussiu Dortmund, oba kluby mali na konci sezóny 52 bodov. Na európskej úrovni bol VfB Stuttgart v tej sezóne 1991/1992 vyradený z Pohára UEFA po prehre v zápase 2. kola so španielskym tímom Osasuna (2:3). Ako národný šampión sa klub kvalifikoval do Ligy majstrov UEFA v sezóne 1992/1993, ale v hneď v 1. kole ho vyradil anglický Leeds United po rozhodujúcom treťom zápase v Barcelone, ktorý bol nevyhnutný, pretože tréner Christoph Daum v odvete vystriedal štvrtého hráča, ktorý nebol nemeckého pôvodu. VfB sa opäť nekvalifikoval do žiadnej európskej súťaže až do roku 1997, keď s významným trénerom Joachimom Löwom vyhral svoj tretí Nemecký pohár vo finále proti FC Energie Cottbus. Postúpili do finále Pohára víťazov pohárov UEFA v roku 1998, kde v predposlednom ročníku súťaže prehrali s Chelsea FC. Po odchode Giovaneho Élbera a Frediho Bobica zostal v tíme iba jeden hráč „magického trojuholníka“, kapitán Krassimir Balakov. Löwova zmluva nebola obnovená a nahradil ho Winfried Schäfer, ktorý bol po jednej sezóne prepustený. Výkonnosť Stuttgartu sa však po tomto kroku zhoršila, pretože klub v nasledujúcich dvoch sezónach dosahoval len výsledky v strede tabuľky, a to aj napriek tomu, že míňal peniaze na prestupový trh a mal skúsenejších veteránov ako Balakov.

2000–2007: Návrat k úspechu po ére MV

Kvôli vysokým dlhom a nedostatku výsledkov Gerhard Mayer-Vorfelder nakoniec v roku 2000 odstúpil z VfB, aby prevzal funkcie v DFB, UEFA a FIFA. Nový prezident Manfred Haas musel znovu prerokovať drahé zmluvy s hráčmi, ktorí sa aj tak len zriedka objavovali na ihrisku. Rovnako ako v roku 1976, keď Mayer-Vorfelder prevzal vedenie, musel byť tím prestavaný s využitím talentov z mládežníckych tímov. VfB má najúspešnejší program Nemecka v nemeckom mládežníckom šampionáte. Tréner Ralf Rangnick začal reštrukturalizáciu tímu, ktorý vyhral potom Pohár Intertoto UEFA, ale výsledná dodatočná záťaž z účasti v Pohári UEFA skončila v roku 2001 tesným únikom zo zostupu, keď si zabezpečil 15. miesto v ligovej tabuľke Bundesligy. Rangnicka nahradil Felix Magath. S hráčmi ako Andreas Hinkel, Kevin Kurányi, Timo Hildebrand a Alexander Hleb, ktorí si vyslúžili prezývku „mladý a divoký“, sa klub čoskoro vrátil do formy a v sezóne 2002/2003 skončil ako vicemajster Bundesligy s 59 bodmi a prvý Bayern Mníchov mal 75 bodov. V júli 2003 sa novým prezidentom klubu stal Erwin Staudt.

Liga majstrov UEFA 2003/2004

VfB Stuttgart sa kvalifikoval na svoju historicky druhú účasť v Lige majstrov UEFA v sezóne 2003/2004. V skupine E s anglickým Manchestrom United (1.), gréckym Panathinaikosom (3.) a škótskymi Rangers (4.) skončil VfB Stuttgart na 2. mieste a postúpil zo skupiny. Zápasy v skupine prebiehali, tak že prvý zápas prehrali vonku s 1:2 s Rangers, potom doma vyhrali 2:1 nad Manchestrom United, vďaka gólom Kevina Kurányiho a Imreho Szabicsa, potom vyhrali 2:0 dom a 3:1 vonku nad gréckym Panathinaikosom a raz vyhrali doma 1:0 s Rangers a potom prehrali vonku 2:0 s Manchestrom United. VfB Stuttgart postúpil zo skupinovej fázy a v osemfinále sa potom stretol s anglickou Chelsea, kde prehral 0:1 a 0:0 na dva zápasy.

VfB Stuttgart naďalej hrával ako jeden z najlepších tímov v Nemecku, v sezónach 2003/2004 a 2004/2005 skončil na štvrtom a piatom mieste v Bundeslige a opäť sa zúčastnil Pohára UEFA, ale bez väčšieho úspechu. Okrem toho tréner Magath a niekoľko významných hráčov odišli do iných klubov: Kevin Kurányi do Schalke 04, Philipp Lahm do Bayernu Mníchov a Alexander Hleb do Arsenalu. V polovici sklamanej sezóny 2005/2006 bol tréner Giovanni Trapattoni prepustený a nahradil ho Armin Veh. Nový tréner bol určený ako dočasné riešenie, pretože v roku 2003 rezignoval na pozíciu v Hanse Rostock, aby sa mohol venovať svojej rodine, a od roku 2004 nemal žiadnu futbalovú prácu, okrem jednej sezóny, keď trénoval svoj domáci tím FC Augsburg. S podporou nového manažéra Horsta Heldta sa Veh mohol etablovať a presadiť svoju koncepciu zamerania sa na perspektívnych lacných hráčov namiesto etablovaných hviezd. Kapitán tímu Zvonimir Soldo odišiel do dôchodku a ďalší veteráni opustili tím, ktorý klesol na 9. miesto a po prvýkrát za štyri roky sa nekvalifikoval do európskych súťaží.

Nemeckí majstri 2006/2007

Napriek prehrám na začiatku sezóny a následnej kritike v sezóne 2006/2007, vrátane domácej prehry 3:0 s 1. FC Norimberg, sa Vehovi podarilo premeniť kolekciu nových hráčov, ako boli Mexičania Pável Pardo a Ricardo Osorio, Brazílčan Antônio da Silva a čerstvé miestne talenty vrátane Maria Gómeza, Serdara Tasciho a Samiho Khediru, na silného vyzývateľa, ktorý 12. novembra 2006 po 2 rokoch prvýkrát viedol v lige. Stuttgart sa etabloval medzi prvými piatimi a výhrami v posledných ôsmich zápasoch nastolil silný boj o titul v Bundeslige. V predposlednom týždni 12. mája 2007 Stuttgart porazil vonku VfL Bochum 3:2, čím sa ujal vedenia Bundesligy pred Schalke 04 a minimálne si zabezpečil miesto v skupinovej fáze Ligy majstrov 2007/08. Po prehrávaní 0:1 v poslednom zápase sezóny proti FC Energie Cottbus sa VfB Stuttgart vrátil do hry, vyhral 2:1 a tým získal svoj prvý titul v Bundeslige po 15 rokoch. Oslavy víťazstva v Stuttgarte, ktorých sa zúčastnilo 250 000 ľudí, dokonca prekonali oslavy 3. miesta Nemecka nad Portugalskom na Majstrovstvách sveta vo futbale 2006 v Nemecku.

Okrem toho mal VfB Stuttgart svoju prvú šancu získať double, keďže sa tiež dostal do finále Nemeckého pohára prvýkrát od svojho víťazstva pred 10 rokmi. Ich súperom vo finále pohára v Berlíne bol 1. FC Norimberg, tím, ktorý ich v základnej časti dvakrát porazil o tri góly, 3:0 a 4:1, a naposledy vyhral pohár v roku 1962. Za vyrovnaného stavu 1:1 v prvom polčase bol strelec Stuttgartu Cacau vylúčený. Norimberg si na začiatku druhého polčasu vybudoval vedenie 2:1, ale desiatim mužom VfB sa podarilo prebojovať späť a vyrovnať. V druhom polčase predĺženia však oba tímy trpeli vyčerpaním a vlhkými podmienkami, a tak strelil víťazný gól Norimberg.

Úpadok a 2 zostupy

Liga majstrov UEFA 2007/2008

Žreb Ligy majstrov UEFA 2007/08, ktorý sa konal 30. augusta 2007, dal nemeckému šampiónovi zabrať. Dostal španielskeho giganta FC Barcelonu, francúzskeho šampióna Lyon a škótskych Rangers FC. Podobne ako v sezóne Ligy majstrov UEFA 2003/04, aj táto európska kampaň Stuttgartu v sezóne 2007/08 sa začala zápasom na Ibrox Parku v Glasgowe proti Rangers. Skončil sa prehrou 2:1. Druhý domáci zápas proti Barcelone bol tiež prehratý 0:2, rovnako ako tretí zápas proti Lyonu doma, pričom hostia zvíťazili 2:0 po dvoch góloch v druhom polčase. 5 prehier a iba 1 víťazstvo (3:2 nad Rangers) znamenalo skorý odchod z európskej scény. V lige sa im po slabom štarte podarilo skončiť na 6. mieste. Nová nemecká reprezentačná hviezda Mario Gómez strelil 19 gólov. Následne si v lete zabezpečili kvalifikáciu do Pohára UEFA úspechom v Intertoto Cupe UEFA 2008.

Pomajstrovské sezóny 2008 – 2012

Sezóna 2008/09, rovnako ako tá predchádzajúca, nezačala dobre. Po 14. kole v novembri bol VfB v tabuľke iba na 11. mieste, a preto bol Armin Veh prepustený a nahradil ho Markus Babbel. Po januárovom debakli v Nemeckom pohári po debakli 1:5 s Bayernom Mníchov sa vyhliadky výrazne zlepšili a tím skončil tretí v tabuľke, pričom 2. miesto im tesne uniklo po prehre s Bayernom v poslednom kole. To znamenalo šancu opäť sa dostať do Ligy majstrov. Na medzinárodnej úrovni VfB ovládol skupinovú fázu Pohára UEFA 2008/09, ale vo februári v osemfinále prehral s obhajcom pohára ruským Zenitom Petrohrad.

VfB Stuttgart vstúpil do sezóny 2009/10 bez Maria Gómeza, ktorý odišiel do Bayernu Mníchov, a Pavel Pogrebnyak prišiel zo Zenitu Petrohrad a Alexander Hleb sa vrátil z hosťovania z Barcelony. Na európskej úrovni začal Stuttgart sezónu s obrovským úspechom, keď sa kvalifikoval do skupinovej fázy Ligy majstrov UEFA 2009/2010. VfB Stuttgart sa do tejto súťaže zapojil tretíkrát za 6 rokov (po rokoch 2003 a 2007) vďaka víťazstvu nad rumunským tímom Politehnica Temešvár v play-off kvalifikácie Ligy majstrov 18. a 26. augusta 2009. VfB potom nastúpil v skupine G proti španielskej FC Sevilla, škótskemu šampiónovi Rangers FC, proti ktorému žrebovali aj v predchádzajúcich dvoch účasťach v skupinovej fáze Ligy majstrov, a rumunskému šampiónovi Unirea Urziceni. S 2 víťazstvami (po jednom proti Rangers a Unirea), 3 remízami (po jednom proti všetkým súperom) a prehrou (so Sevillou) si zabezpečili druhé miesto v skupine, čím sa kvalifikovali do osemfinále, kde sa koncom zimy stretli s obhajcom titulu FC Barcelonou. Po domácej remíze 1:1 Stuttgart vypadol po prehre 4:0 na Camp Nou.

V sezóne 2009/10 v DFB-Pokali nepostúpili ani ďalej ako do osemfinále, kde prehrali s druholigovým tímom SpVgg Greuther Fürth. Táto prehra prišla v priebehu prvej polovice Bundesligy 2009/10. V dôsledku poklesu na 16. miesto v decembri bol mladý tréner Markus Babbel po 15. kole prepustený a nahradil ho skúsenejší Švajčiar Christian Gross. Pod jeho vedením si VfB pred zimnou prestávkou zlepšil svoju situáciu na domácej aj medzinárodnej scéne. Počas tejto prestávky klub opustili Thomas Hitzlsperger, Jan Šimák a Ludovic Magnin; Cristian Molinaro bol poslaný na hosťovanie z Juventusu. V druhej polovici sezóny bol tím – rovnako ako v sezóne 2008/09 – najlepším tímom druhej polovice Bundesligy a pod Grossom sa posunul do hornej polovice tabuľky a nakoniec si zabezpečil aj európsky futbal na nasledujúcu sezónu kvalifikovaním sa do Európskej ligy.

Sezóna 2010/2011 bola priemerná – po tom, čo VfB opäť strávil prvú polovicu sezóny takmer neustále v pásme zostupu (17. a 18. miesto), pričom Christian Gross bol prepustený. V januári bol najatý ako nový tréner Bruno Labbadia, ktorému sa podarilo zachrániť VfB pred zostupom. Tím nakoniec po slušnom výkone v druhom polčase skončil na 12. mieste. V júli 2011 sa Erwin Staudt opäť nezúčastnil volieb prezidenta a za prezidenta bol zvolený Gerd E. Mäuser. V nasledujúcej sezóne 2011/2012 sa im podarilo neustále stúpať v tabuľke; to bolo najmä vďaka dlhej sérii bez prehry na jar. Následne sa VfB kvalifikoval do Európskej ligy UEFA 2012/2013. Kľúčovými hráčmi v tejto sezóne boli Martin Harnik, ktorý strelil 17 gólov, ako aj krídelník Gōtoku Sakai a útočník Vedad Ibišević, ktorí obaja prišli do Vfb Stuttgartu v januári 2012.

S platnosťou od 3. júna 2013 Gerd E. Mäuser oznámil svoju rezignáciu na funkciu prezidenta VfB Stuttgart. 2. júla 2013 dozorná rada klubu vymenovala Bernda Wahlera za kandidáta na prezidenta. 22. júla 2013 bol Wahler zvolený s 97,4 % odovzdaných hlasov. Po tom, čo sa Stuttgart v sezóne 2014/2015 tesne vyhol zostupu z Bundesligy, v sezóne 2015/2016 zostúpil do 2. Bundesligy po tom, čo skončil na 17. mieste, pričom sa až do konca sezóny nedokázal dostať z dolných troch pozícií. Po 13. kole, domácom zápase proti FC Augsburg a ich druhej prehre 4:0 v rade, sa Stuttgart rozhodol ukončiť zmluvu s Alexandrom Zornigerom a vymenoval Jürgena Kramnyho za svojho manažéra na dobu neurčitú. Po zostupe Stuttgartu do 2. Bundesligy Wahler 15. mája 2016 rezignoval na funkciu prezidenta. Kramny bol následne odvolaný z pozície trénera. 17. mája 2016 bol za nového hlavného trénera vyhlásený Jos Luhukay. V júli 2016 sa športovým riaditeľom a členom výkonnej rady stal Jan Schindelmeiser. Hlavný tréner Luhukay rezignoval 15. septembra 2016 a nahradil ho Hannes Wolf. Na konci sezóny sa VfB Stuttgart vrátil do Bundesligy ako šampión 2. Bundesligy.

22. decembra 2017, po takmer 10 rokoch od jeho odchodu, sa do tímu vrátil útočník Mario Gomez z VfL Wolfsburg, ktorý si ešte pamätal časy majstrov Nemecka zo Stuttgartu. Tím zaznamenal solídny návrat do Bundesligy a skončil na 7. mieste. V nasledujúcej sezóne však klesli na 16. miesto a nakoniec znova zostúpili teraz po play-off proti 1. FC Unionu Berlín.

2019–súčasnosť

VfB Stuttgart vymenoval Thomasa Hitzlspergera za športového generálneho riaditeľa a v apríli vymenovali Svena Mislintata za športového riaditeľa, ktorý prišiel z Borussie Dortmund a Arsenalu. V júli 2019 Stuttgart znova zostúpil do druhej ligy a začal s obnovou tímu. V polovici sezóny, v decembri 2019, bol bývalý tréner Tim Walter prepustený a zmluvu podpísal Pellegrino Matarazzo. Po jednej sezóne sa Stuttgart vrátil do Bundesligy po tom, čo v sezóne 2019/20 skončil druhý v 2. Bundeslige.

Stuttgart zostal v Bundeslige aj v sezóne 2020/21 a skončil na 9. mieste v lige. V sezóne 2021/22 sa tím tesne vyhol zostupu; víťazstvo na poslednú chvíľu proti 1. FC Köln v posledný zápasový deň mu zaručilo miesto v 1. lige tretiu sezónu po sebe. V sezóne 2022/23 sa Stuttgartu podarilo udržať v Bundeslige štvrtú sezónu po sebe, ale opäť len veľmi tesne. VfB Stuttgart skončil na 16. mieste a do ďalšej sezóny sa kvalifikoval iba vďaka úspešným postupom z play-off.

Sezóna 2023/2024 bola pre VfB Stuttgart jednou z najúspešnejších v histórii klubu. Stuttgart bol často nazývaný „prekvapením sezóny“. V Bundeslige odohral svoju najlepšiu sezónu vôbec na základe počtu a miery víťazstiev. Väčšinu zápasov sa udržiaval na 3. mieste Bundesligy, len za neskoršími neporazenými majstrami Bayerom 04 Leverkusenom a Bayernom Mníchov, až kým v poslednom zápase neprekonal Bayern Mníchov a neskončil ako druhý v Bundeslige. Bol to najlepší výkon klubu od víťazstva v lige v roku 2006/2007. Dostal sa tiež do štvrťfinále DFB Pokalu, kde porazil 1. FC Union Berlín a Borussiu Dortmund a potom prehral s neskorším víťazom Bayerom Leverkusen 3:2.

Útočníci Serhou Guirassy a Deniz Undav patrili medzi najlepších strelcov na svete, pričom Guirassy prekonal historický rekord Stuttgartu v počte gólov v sezóne, napriek tomu, že vynechal niekoľko zápasov. Deniz Undav, Alexander Nübel, Chris Führich, Maximilian Mittelstädt a Waldemar Anton boli nominovaní do predbežnej nominácie nemeckého národného tímu na Euro UEFA 2024 v Nemecku, čo je klubový rekord v počte hráčov, ktorých kedy z klubu vybrali na veľký turnaj.

Klub začal sezónu 2024/25 prehrou 4:3 po penaltách v DFL-Superpohári 2024 s Leverkusenom po remíze 2:2 v riadnom hracom čase, do súťaže, do ktorej sa kvalifikovali vďaka 2. miestu v lige v predchádzajúcej sezóne, keďže Leverkusen vyhral double. Nedokázali zopakovať hrdinské činy z predchádzajúcej sezóny, pretože klub skončil na 9. mieste v lige, dokonca vytvoril mizerný klubový rekord 6 prehier v rade v domácich zápasoch Bundesligy. V ligovej fáze Ligy majstrov UEFA v sezóne 2024/25 skončili na 26. mieste a po prehre 4:1 s PSG v poslednom kole nepostúpili do vyraďovacej časti. V Lige majstrov zvíťazili 1:0 nad Juventusom FC. Klub sa však aj tak kvalifikoval do Európy, keďže prerušil 18-ročné obdobie bez trofejí víťazstvom DFB-Pokalu v sezóne 2024/25, keď vo finále zvíťazil 4:2 nad treťoligovým tímom Arminia Bielefeld. Tým sa kvalifikovali do Európskej ligy UEFA 2025/26 a na usporiadanie novo premenovaného DFL-Superpohára Franza Beckenbauera proti víťazom ligy Bayernu Mníchov v ročníku 2025.

Úspechy

Bundesliga: 1950, 1952, 1984, 1992, 2007
DFB-Pokal: 1954, 1958, 1997
Nemecký superpohár: 1992
Oberliga Süd: 1945-46, 1951–52, 1953–54
Pohár Intertoto UEFA: 2000, 2002, 2008

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku VfB Stuttgart na anglickej Wikipédii.

Referencie

Externé odkazy

VfB Stuttgart 1893e.V. - Oficiálna webstránka (po nemecky)

Iné projekty

Commons ponúka multimediálne súbory na tému VfB Stuttgart

Tento článok týkajúci sa futbalu je zatiaľ „výhonok“. Pomôž Wikipédii tým, že ho doplníš a rozšíriš.